Dôvodová správa

 

Všeobecná časť

 

      Medzi základné povinnosti štátu patrí aj úprava jazykových pomerov na jeho vlastnom území. Prostredníctvom štátneho jazyka sa štát usiluje udržiavať a prehlbovať politickú a sociálnu integrovanosť všetkých svojich občanov a zabezpečovať efektívny výkon štátnej správy a jednotný informačný tok. Štátny jazyk je prostriedkom vnútornej stability štátu v zmysle spoločenskom, kultúrnom a aj politickom.

      Štátny jazyk sa používa na štátnom území Slovenskej republiky ako záväzný vo vymedzených komunikačných situáciách. Sám pojem štátny jazyk sa viaže na spoločenské úlohy jazyka, nevyplýva z podstaty jazyka, ani sa neviaže na istý stupeň jeho vývinu.

      Jazyková politika sa v Slovenskej republike uskutočňuje v rámci kultúrnej politiky štátu, ktorej cieľom je okrem iného aj podpora rozvoja a uplatnenia štátneho jazyka ako významnej duchovnej súčasti národného kultúrneho dedičstva, ktorého ochrana patrí medzi priority kultúrnej politiky Slovenskej republiky. Jazyková politika sa premietla aj do prijatia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom jazyku“), ktorý upravuje používanie štátneho jazyka vo verejnom styku. Na území Slovenskej republiky je podľa článku 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky štátnym jazykom slovenský jazyk, ktorý je jazykom štátotvorného slovenského národa. V postavení štátneho jazyka sa slovenský jazyk odlišuje od všetkých ostatných jazykov používaných na území Slovenskej republiky. Podľa zákona o štátnom jazyku má štátny jazyk prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 2). Podľa § 2 štát utvára v školskom, vedeckom a informačnom systéme také podmienky, aby si každý občan mohol osvojiť a používať štátny jazyk slovom aj písmom (§ 2 ods. 1 písm. a), keďže ovládanie štátneho jazyka odstraňuje jazykové bariéry medzi občanmi štátu. Okrem toho je v zákone zakotvená aj starostlivosť štátu o vedecký výskum štátneho jazyka, jeho historického vývinu, o výskum miestnych a sociálnych nárečí, o kodifikáciu štátneho jazyka a zvyšovanie jazykovej kultúry (§ 2 ods. 1 písm. b).

      Záujmom štátu v oblasti jazykovej politiky je rešpektovať národnoreprezentatívnu a štátnointegratívnu funkciu slovenského jazyka ako štátneho jazyka a upevňovať pozíciu spisovného slovenského jazyka ako prostriedku verejného styku a zároveň prehlbovať pozitívny vzťah občanov slovenskej národnosti aj príslušníkov národnostných menšín k slovenskému jazyku. Starostlivosť o štátny jazyk sa v Slovenskej republike uskutočňuje v súlade s medzinárodnými zmluvami a pri súčasnom zabezpečení jazykových a iných práv národnostných menšín.

      Slovenský jazyk ako súčasť národného kultúrneho dedičstva je aj prostriedkom zachovávania kultúrnej rozmanitosti, výrazom osobitosti slovenského národa a plní nenahraditeľnú úlohu pri uchovávaní a posilňovaní národnej a kultúrnej identity.

     

Prvé návrhy na prijatie zákona na ochranu slovenčiny sa formulovali už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Legislatívne vyhlásenie slovenčiny ako štátneho a základného úradného jazyka záväzného vo verejnom živote na Slovensku sa však po známych augustových udalostiach roku 1968 už nemohlo realizovať.

Otázka zákonnej ochrany slovenčiny sa dostala do centra pozornosti až po spoločensko-politických zmenách v roku 1989. V tomto období sa vypracovali dva návrhy zákona o slovenčine. Prvý vznikol z iniciatívy Matice slovenskej, druhý predložila na rokovanie parlamentu vláda Slovenskej republiky. Plénum Slovenskej národnej rady schválilo 25. októbra 1990 vládny návrh zákona o úradnom jazyku v Slovenskej republike, ktorý vyšiel v Zbierke zákonov pod číslom 428/1990 Zb. Keďže tento zákon neproklamoval slovenčinu ako jediný štátny jazyk na území SR, ale ako druhý (pomocný) úradný jazyk pripúšťal češtinu, dostal sa po roku 1992 do nesúladu s čl. 6 ods. 1 Ústavy SR, ktorá slovenčinu zakotvuje ako štátny jazyk.

Prijatím zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý schválila Národná rada SR 15. novembra 1995, sa naplnil článok 6 ods. 1 ústavy. Zákon o štátnom jazyku vstúpil do platnosti 1. januára 1996 a súčasne k tomuto dátumu stratil účinnosť zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike. Spracovateľom a predkladateľom zákona o štátnom jazyku bolo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré vykonáva štátnu správu na úseku starostlivosti o štátny jazyk a nesie najvyššiu zodpovednosť za uplatňovanie hlavných cieľov jazykovej politiky štátu.

Zákon o štátnom jazyku zabezpečuje používanie slovenského jazyka ako jednotného dorozumievacieho prostriedku vo verejnom styku, zrovnoprávňuje a spája všetkých občanov Slovenskej republiky, zaručuje jednotnú komunikáciu orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy. Utvára sa tak základný predpoklad fungovania všetkých oblastí spoločenského, politického a hospodárskeho života Slovenskej republiky. Cieľom zákona bolo jednoznačne vymedziť postavenie slovenského jazyka vo verejnom živote – v úradnom styku, školstve, v hromadných informačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach a verejných zhromaždeniach, v ozbrojených silách, v požiarnych zboroch, v súdnom a správnom konaní, v hospodárstve, v službách a zdravotníctve. Tento zákon nielen vymedzuje rozsah používania slovenského jazyka vo verejnom styku, ale garantuje aj jeho ochranu a zabezpečuje starostlivosť oň.

      V tomto ohľade Slovenská republika nie je nijakou výnimkou. Jazykové zákony sú integrálnou súčasťou vyspelých právnych systémov v mnohých štátoch, v ktorých sa starostlivosť o národný (štátny, oficiálny) jazyk pokladá za prirodzenú povinnosť štátu. Z členských štátov Európskej únie majú v súčasnosti zákon o štátnom jazyku alebo osobitné právne normy upravujúce používanie štátneho jazyka napríklad Estónsko (jazykový zákon z 21. februára 1995), Fínsko (jazykový zákon zo 6. júna 2003), Francúzsko (zákon o používaní francúzskeho jazyka zo 4. augusta 1994), Írsko (zákon o úradných jazykoch zo 14. júla 2003), Litva (zákon Litovskej republiky o štátnom jazyku z 31. januára 1995), Lotyšsko (zákon o štátnom jazyku z 9. decembra 1999), Maďarsko (zákon o uverejňovaní hospodárskych reklám, obchodných nápisov a jednotlivých oznamov verejného záujmu v maďarskom jazyku z roku 2001), Poľsko (zákon o poľskom jazyku zo 7. októbra 1999), Slovinsko (zákon o verejnom používaní slovinčiny z 15. júla 2004).

 

      Súčasné znenie zákona o štátnom jazyku sa od pôvodného znenia prijatého v roku 1995 líši            v § 3, v ktorom sa v roku 1997 vypustil odsek 5 (nález Ústavného súdu z 26. augusta 1997),  v § 3 ods. 3 a § 4 ods. 3, ktoré sa v roku 1999 rozšírili o možnosť vydávať dvojjazyčné vysvedčenia a viesť dvojjazyčnú pedagogickú dokumentáciu na školách s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny (prijatie zákona č. 5/1999 Z. z.) a v § 3 ods. 4, keď sa v roku 2007 rozšírila možnosť používať v informačných systémoch verejnoprávnych orgánov popri štátnom jazyku aj ďalšie jazyky (prijatie zákona č. 24/2007 Z. z.). Súčasné znenie neobsahuje ani pôvodný § 10 o pokutách, ktorý stratil platnosť 1. septembra 1999 po nadobudnutí účinnosti zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín.

 

      Po dvanásťročných skúsenostiach s uplatňovaním zákona o štátnom jazyku v praxi sa ukázala potreba pripraviť novelu zákona, ktorá by zabezpečila vyššiu účinnosť a vykonateľnosť tohto zákona a tým prispela k zlepšeniu starostlivosti o štátny jazyk a k upevneniu postavenia slovenského jazyka ako štátneho jazyka v Slovenskej republike. Novelizáciu zákona si vyžiadala predovšetkým nevyhovujúca situácia v používaní slovenského jazyka vo verejnom styku. Súčasná jazyková prax jasne signalizuje, že zákon o štátnom jazyku sa v potrebnej miere neuplatňuje.

      Vo verejných komunikačných situáciách sa prejavuje pokles jazykovej kultúry predovšetkým v porušovaní ustálených noriem slovenského spisovného jazyka, nerešpektovaním platnej kodifikácie súčasnej spisovnej slovenčiny, ako aj nadmerným preberaním cudzojazyčných výrazových prostriedkov (najmä anglicizmov a amerikanizmov) a ich používaním v slovenskom texte, kde sa neodôvodnene uplatňujú namiesto vhodných domácich výrazov.

      Naznačená situácia o stave jazykovej kultúry v Slovenskej republike je okrem iného aj prejavom nerešpektovania ustanovení zákona o štátnom jazyku. Toto nerešpektovanie zákona úzko súvisí s nedostačujúcou kontrolou dodržiavania normy a platnej kodifikácie, s nedostatkami v organizovaní a zabezpečovaní výučby slovenského jazyka na rozličných stupňoch a v rozličných druhoch škôl, prípravy učiteľov slovenského jazyka, ako aj ostatných predmetov a napokon aj s nedostačujúcou pozornosťou, ktorá sa venuje kultúre spisovnej slovenčiny v štátnej a verejnej správe, pri šírení reklamy, pri distribúcii tovarov a služieb a pod.

Nemožnosť sankcionovať nedodržiavanie zákonom stanovených povinností (po vypustení § 10 o pokutách v roku 1999) otvorila priestor pre nekontrolovateľný nárast protiprávneho konania spočívajúceho v pribúdaní prípadov porušovania ustanovení zákona o štátnom jazyku. Súčasné znenie zákona umožňuje ministerstvu kultúry, ktoré vykonáva dohľad nad dodržiavaním zákona, len upozorňovať porušovateľov platných ustanovení na protiprávne konanie a žiadať jeho odstránenie, ale nedáva nijakú možnosť vymáhať nápravu. Z tohto dôvodu zostáva väčšina prípadov nevyriešená a nežiaduci stav často spojený s porušovaním zákonných práv občanov naďalej pretrváva. Vzniká situácia, keď štát síce garantuje postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu, ale v reálnom živote sa mnohé ustanovenia tohto predpisu neuplatňujú a štátny orgán nemôže použiť nijaké účinné legislatívne prostriedky na vymáhanie ich dodržiavania. Takto sa zákon dostáva iba do deklaratívnej polohy a jeho účinnosť v spoločnosti sa výrazne oslabuje.

Prvoradou úlohou novely zákona o štátnom jazyku je preto umožniť vykonateľnosť jeho ustanovení a utvoriť legislatívne podmienky na zabezpečenie účinného štátneho dohľadu. Pritom je potrebné presnejšie vymedziť pravidlá výkonu dohľadu, posilniť kompetencie dozorného orgánu (aj znovuzavedením sankčných opatrení), definovať oprávnenia a povinnosti pracovníkov vykonávajúcich dohľad, ako aj oprávnenia a povinnosti kontrolovaného subjektu.

Nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie tejto úlohy je doplnenie zákona
o  splnomocňovacie ustanovenie, spresnenie niektorých formulácií, odstránenie nepresností a nesystémových prvkov v texte zákona, ako aj zladenie konkrétnych ustanovení s platnou právnou úpravou v iných zákonoch. Pri tejto príležitosti je potrebné urobiť aj isté legislatívno-technické a terminologické úpravy nadväzujúce na zmeny v súvisiacich právnych predpisoch.

Garantom uplatňovania zákona o štátnom jazyku naďalej zostáva ministerstvo kultúry, ktoré je podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ústredným orgánom štátnej správy pre štátny jazyk. Zmena pri výkone dohľadu nad zákonom o štátnom jazyku nastáva iba v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, kde sa kompetencia na výkon dohľadu nad ustanoveniami upravujúcimi používanie štátneho jazyka vo vysielaní presúva z ministerstva kultúry na Radu pre vysielanie a retransmisiu.

V súvislosti s novými úlohami, ktoré v prípade schválenia návrhu zákona v predkladanej podobe pribudnú ministerstvu kultúry najmä pri zabezpečovaní dohľadu nad zákonom, bude potrebné personálne posilniť (aspoň o dvoch zamestnancov) organizačný útvar ministerstva kultúry, ktorý v rámci organizačnej štruktúry ministerstva kultúry plní úlohy v oblasti štátneho jazyka.

 

Súčasne sa ministerstvu kultúry ukladá povinnosť zhromažďovať poznatky o výkone dohľadu nad zákonom, ako aj o stave používania slovenského spisovného jazyka a o praktickom uplatňovaní zákona o štátnom jazyku v spoločnosti a predkladať o tom správu vláde Slovenskej republiky.

 

Predkladaný návrh zákona rešpektuje súčasnú právnu úpravu používania štátneho jazyka a okrem niektorých zmien a doplnení v zásade zachováva doterajšiu obsahovú náplň zákona o štátnom jazyku.

 

Predložený návrh je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

 

 

 

Doložka zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

 

 

1.      Predkladateľ právneho predpisu:  

vláda Slovenskej republiky

 

 

2.      Názov návrhu právneho predpisu: 

zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

 

 

3.      Problematika návrhu právneho predpisu:

 

a)      nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev,

 

b)      nie je upravená v práve Európskej únie,

 

c)      nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych  spoločenstiev alebo Súdu prvého stupňa Európskych  spoločenstiev.

 

 

Keďže problematika návrhu právneho predpisu nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev a Európskej únie, je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 4., 5. a 6.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Doložka o posúdení vplyvov

 

 

1.      Odhad vplyvov na verejné financie:

 

Návrh zákona zakladá nároky na výdavkovú časť štátneho rozpočtu v súvislosti s predpokladaným zriadením dvoch nových štátnozamestnaneckých miest na ministerstve kultúry. Pôjde o každoročne sa opakujúce výdavky na mzdové prostriedky v odhadovanej výške 32 118,15 eur. 

 

2.      Odhad vplyvov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb:

 

Návrh zákona nemá vplyv na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb.

 

3.      Odhad vplyvov na životné prostredie: 

 

Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie.

 

4.      Odhad vplyvov na zamestnanosť:

 

Návrh zákona nemá vplyv na zamestnanosť.

 

5.      Odhad vplyvov na podnikateľské prostredie:

 

Návrh zákona nemá vplyv na podnikateľské prostredie.

 

6.  Odhad vplyvov na informatizáciu spoločnosti:   

 

     Návrh zákona nemá vplyv na informatizáciu spoločnosti.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Osobitná časť

 

 

K čl. I

 

K bodu 1

 

Doplnením odseku 5 v § 1 sa v zákone deklaruje používanie slovenského spisovného jazyka v celej oblasti verejného styku.

Verejný styk treba chápať na pozadí súkromného styku, ktorý sa najčastejšie realizuje medzi rodinnými príslušníkmi alebo inými blízkymi osobami na neformálnej úrovni. Jazykové prejavy v súkromnom styku sú adresované úzkemu okruhu adresátov a nie sú určené na zverejnenie. Výber jazykových prostriedkov v súkromnej komunikácii je individuálnou záležitosťou pôvodcu jazykového prejavu a nemôže byť a ani nie je predmetom zákonnej úpravy. Iná situácia je pri rečových prejavoch, ktoré sú prístupné verejnosti, t. j. presahujú rámec úzkeho kontaktu a musia spĺňať isté spoločensky záväzné kritériá. Jedným z týchto kritérií je dodržiavanie platnej normy spisovného jazyka, aby sa tak dosiahla celospoločenská jednotnosť a dorozumievacia jednoznačnosť.

Zákon o štátnom jazyku používa na označenie spisovnej slovenčiny termín kodifikovaná podoba štátneho jazyka. Je to tá podoba štátneho jazyka, ktorá rešpektuje všeobecne platnú a všeobecne záväznú normu spisovného jazyka a ktorú zachytávajú kodifikačné príručky.

Spisovný jazyk je základná forma národného jazyka. Na rozdiel od ostatných foriem (nárečia, slangy, argot, subštandardné prostriedky atď.) je to forma národného jazyka, ktorá je kodifikovaná, nadnárečová, celospoločensky platná a z hľadiska spoločenských potrieb primerane štylisticky diferencovaná. Pokladá sa za najdôležitejší, hierarchicky najvyšší útvar národného jazyka, pretože ide o spoločný celonárodný jazyk, ktorý sa využíva vo verejnej a spoločensky záväznej komunikácii na celom území štátu. Je úradným, oficiálnym jazykom úradov (tvorí sa v ňom štátna, legislatívna, obchodná, súdna a pod. administratíva), škôl (prebieha v ňom výchovný a vzdelávací proces na všetkých stupňoch škôl) a iných verejných, štátnych a samosprávnych orgánov, používa sa vo vedeckej a popularizačnej literatúre, ako prostriedok komunikácie v spoločenských oznamovacích prostriedkoch, uplatňuje sa v medzinárodnom styku, tezaurujú sa v ňom všetky vedecké, technické, umelecké a kultúrne výsledky práce národného spoločenstva a pod.

Zákonitosti vlastné spisovnému jazyku a prijímané v určitom období daným jazykovým spoločenstvom ako záväzné predstavujú spisovnú jazykovú normu. Uplatňovanie spisovnej normy vo verejných rečových prejavoch sa vyžaduje nezávisle od toho, či je alebo nie je táto požiadavka legislatívne vyjadrená.

V súvislosti so súčasným neuspokojivým stavom verejných jazykových prejavov z hľadiska dodržiavania požiadaviek jazykovej kultúry a s cieľom prispieť k dôslednejšiemu uplatňovaniu spisovnej normy vo verejnom styku bolo potrebné túto všeobecne platnú zásadu formulovať v zákone o štátnom jazyku tak, aby sa vzťahovala na všetky oblasti verejného styku, ktoré sú predmetom úpravy tohto zákona. Doteraz sa prostredníctvom zákona ukladala povinnosť dodržiavať kodifikovanú podobu štátneho jazyka len v istých vybraných oblastiach uvedených v ustanovení § 11 ods. 4 súčasného zákona.

    

K bodu 2

 

Opravili sa odkazy na staré zrušené všeobecne záväzné právne predpisy a nahradili sa odkazmi na nové v súčasnosti platné zákony. Zároveň sa doplnil chýbajúci odkaz na neskoršie prijatý zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín.

K bodu 3

 

Jednotná ustálená a odborne spracovaná terminológia tvorí pevnú zložku slovnej zásoby spisovného jazyka. Každé sprostredkovanie nových vedecko-technických poznatkov
a informácií si vyžaduje presnú, stabilnú odbornú terminológiu.

V súčasnosti je veľmi naliehavá potreba ustaľovania, zjednocovania a upevňovania rozkolísanej slovenskej terminológie. Vzrastá tlačená vedecká a odborná produkcia, zvyšujú sa nároky na efektívne dorozumievanie pracovníkov v rozličných oblastiach hospodárskeho, politického, vedeckého, kultúrneho a vôbec spoločenského a verejného života, čoraz častejšie vzniká potreba vhodne pomenovať nové pojmy, produkty, zariadenia, technológie alebo inštitúcie, ktoré často poznáme len z cudzojazyčného prostredia, treba riešiť terminologické otázky súvisiace s prekladmi európskych legislatívnych dokumentov a pod. Nedostatočná starostlivosť o terminologickú problematiku mala nepriaznivý vplyv nielen na jazykovú úroveň odborných, najmä právnych textov, ale aj na efektívnosť odbornej, ba aj bežnej komunikácie.

Vzhľadom na súčasný nepriaznivý stav je nevyhnutné, aby štátne orgány venovali zvýšenú pozornosť tejto oblasti, aby sa utvorili všetky základné podmienky umožňujúce dosiahnuť nápravu a zabezpečiť stabilnú činnosť v oblasti výskumu a aplikácie slovenskej odbornej terminológie. Doplnením písmena c) v § 2 ods. 1 sa zabezpečí vhodný legislatívny rámec na plnenie tejto dôležitej úlohy. Tvorba centrálnej slovenskej terminologickej databázy a jej sprístupnenie v elektronickej podobe prostredníctvom internetu je v záujme nielen vedeckej a odbornej komunity, ale aj širokej verejnosti. V spolupráci s odborníkmi z konkrétnych tematických oblastí, s terminológmi a informatikmi je naliehavo potrebné vybudovať terminologickú databázu, zjednotiť a štandardizovať jednotlivé terminologické sústavy.

Pod pojmom terminologická databáza sa rozumie komplexný súbor informácií o termínoch z jedného alebo viacerých jazykov uložených do počítačových médií vo forme terminologických záznamov. Súbor má programové vybavenie, ktoré umožňuje informácie aktualizovať, modifikovať a dopĺňať a zároveň poskytuje všetky potrebné výstupné informácie (umožňuje generovať tematické glosáre, používať rozličné typy terminologických slovníkov a pod.). Takáto databáza slúži ako referenčný zdroj nielen pre lingvistov, prekladateľov a lexikografov, ale aj pre širokú verejnosť, predstavuje neoceniteľný zdroj často požadovaných informácií.

 

K bodu 4

 

Súčasné znenie odseku 2 v § 2 hovorí o povinnosti ministerstva kultúry ako ústredného orgánu štátnej správy na úseku starostlivosti o štátny jazyk vyhlasovať kodifikovanú podobu štátneho jazyka.

     Pod pojmom kodifikácia sa rozumie súhrn prijatých pravidiel, ktoré sú pre používateľov spisovného jazyka záväzné. Tieto pravidlá dodávajú spisovnému jazyku jednotnú celospoločenskú, oficiálnu podobu. Dotýkajú sa všetkých rovín hovorenej i písanej podoby spisovného jazyka, predovšetkým hláskoslovnej a gramatickej roviny i výslovnosti.   Kodifikácia (reglementácia, predpis, zjednocovanie) je v spisovnom jazyku nevyhnutná preto, lebo spisovná podoba národného jazyka sa nekryje s nijakou nárečovou podobou národného jazyka, hoci jej základom, východiskom je istá nárečová podoba národného jazyka (v bernolákovskej spisovnej slovenčine západoslovenská, v štúrovskej stredoslovenská). Kodifikácia zaručuje spisovnému jazyku jeho celospoločensky jednotnú podobu, ktorú si osvojujeme z kodifikačných príručiek predovšetkým v procese školského vzdelávania. Cieľom kodifikácie je pôsobiť na hladké fungovanie spisovného jazyka v komunikačnej jazykovej praxi.

      Spisovná jazyková norma sa zachytáva v kodifikačných príručkách. V súčasnosti máme k dispozícii štyri základné kodifikačné príručky. Pre oblasť pravopisu sú to Pravidlá slovenského pravopisu (2000), pre oblasť hláskoslovia a výslovnosti sú to Pravidlá slovenskej výslovnosti (1996), pre oblasť tvaroslovia Morfológia slovenského jazyka (1966) a pre oblasť slovnej zásoby Krátky slovník slovenského jazyka (2003).

      Je prirodzené, že zmeny v jazyku, ktoré súvisia s civilizačným vývinom spoločnosti, sa musia odraziť aj v kodifikácii (hovoríme aj o pružnej kodifikácii). Všestranný vedecký výskum jazyka, jeho vývinu a používania v spoločnosti zisťuje nielen zmeny v jazyku a ich podmienenosť, ale aj zistiteľné vývinové tendencie v jazyku. Zmeny v kodifikácii sa opierajú o tento výskum a o jeho výsledky. V slovenských pomeroch sa tento výskum sústreďuje predovšetkým v Slovenskej akadémii vied a na vysokých školách v Slovenskej republike. Návrhy na zmeny v kodifikácii posudzujú odborné komisie. Ak ide o rozsiahlejší, závažný zásah do platnej kodifikácie, predkladá sa návrh na zmeny na vedeckých podujatiach a potom v odbornej alebo aj širšie zameranej kultúrnej tlači. V príslušnej reprezentatívne zloženej odbornej komisii (napríklad v pravopisnej, ortoepickej a pod.) sa posudzujú všetky návrhy a formuluje sa odborné stanovisko, ktoré sa potom publikuje v kodifikačných príručkách.

      Záväznosť kodifikácie vyhlasuje orgán ústrednej štátnej správy, u nás je to Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Na to, aby vyhlásenie ministerstva kultúry nadobudlo všeobecnú záväznosť, je potrebné uverejniť oznámenie o vyhlásení kodifikovanej podoby štátneho jazyka v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čo však súčasné znenie § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku  neumožňuje. Platný zákon síce ukladá ministerstvu kultúry povinnosť vyhlasovať kodifikovanú podobu štátneho jazyka, ale neurčuje, akou formou má toto vyhlásenie urobiť. Preto je nevyhnutné doplniť odsek 2 o splnomocňovacie ustanovenie na vydanie opatrenia ako všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa vyhlási kodifikovaná podoba štátneho jazyka.

 

K bodom 5, 6, 7, 8, 10 a 25

 

V navrhovanom spojení „orgány územnej samosprávy, nimi zriadené a založené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom“ ide o legislatívno-technickú úpravu nadväzujúcu na súčasnú terminológiu. Zároveň sa vypúšťa legislatívna skratka „verejnoprávny orgán“, ktorá sa v celom texte zákona nahrádza odvolávkou na orgány vymenované v § 3 ods. 1.

 

K bodu 7

 

Navrhovaná legislatívno-technická úprava v § 3 ods. 2 zohľadňuje aj súčasnú terminológiu, ktorá sa uplatňuje v zákone č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších prepisov.

 

K bodom 9 a 14

 

Text pôvodného písmena d) sa v upravenej podobe presúva do nového § 3a, pretože používanie názvov sídelných a nesídelných objektov presahuje oblasť úradného styku a zaradenie tohto ustanovenia do  § 3, ktorý upravuje používanie štátneho jazyka v úradnom styku, spôsobuje nedorozumenia pri uplatňovaní zákona v praxi. Názvy obcí a iných geografických objektov z územia Slovenskej republiky sa určujú v štátnom jazyku tak, ako to vyplýva aj z ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov (zo zákona č. 369/1990 Zb. a zo zákona č. 215/1995 Z. z.) a ich jednotné používanie je záväzné vo všetkých oblastiach verejného styku. Keďže úradný styk je len jednou z oblastí verejného styku, bolo potrebné vyňať toto ustanovenie z § 3 a presunúť ho do osobitného paragrafu. V záujme zjednotenia legislatívnej úpravy sa v novom § 3a vypúšťa zo spojenia „úradné názvy obcí“ prídavné meno „úradné“ v súlade so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších prepisov. V § 3a sa pridávajú odkazy na súvisiace právne predpisy. V nadväznosti na presunutie textu písmena d) do nového § 3a sa v § 3 ods. 3 upravuje nové označenie doterajšieho písmena e).

 

K bodu 11

 

Odsek 5 v § 3 upravuje písomné podania v súvislosti s odsekom 1.

Nález Ústavného súdu SR z roku 1997 rozhodol, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o štátnom jazyku (Písomné podania občanov určené verejnoprávnym orgánom sa podávajú v štátnom jazyku.) v spojení s ustanovením § 12 citovaného zákona v rozsahu, v akom sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám, nie je v súlade s čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Keďže po dvoch rokoch od platnosti nálezu ústavného súdu sa prijal zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ktorý upravuje predmetnú problematiku, toto ustanovenie sa znovu zapracúva do novely zákona s tým, že sa v odkaze uvádza zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ako aj ďalšie zákony, ktoré umožňujú v istých presne vymedzených situáciách použitie iného ako štátneho jazyka (napr. českého jazyka) pri podávaní písomností v rámci úradného styku v Slovenskej republike.

Zaradením odseku 5 do § 3 zákona o štátnom jazyku sa kompletizuje právna úprava používania štátneho jazyka v úradnom styku, pričom nejde o zavádzanie novej povinnosti, pretože predkladanie podaní v štátnom jazyku nepriamo vyplývalo už z doterajších platných ustanovení zákona o štátnom jazyku (napr. z § 3 ods. 1, § 3 ods. 3 písm. c, § 6 ods. 2, § 7 ods. 1) a z ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konkrétne oblasti spoločenského života.

 

K bodom 12, 13, 17, 18, 19, 23 a 27

 

Opravili sa odkazy na staré všeobecne záväzné právne predpisy a nahradili sa odkazmi na platné zákony.

 

K bodom 15 a 16

 

Navrhovaná úprava odseku 4 v § 4 súvisí s prijatím zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský  zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zrušili predpisy uvedené v poznámke pod čiarou k odkazu 9. Posledná veta, ktorá sa navrhuje vypustiť, sa totiž odvoláva na tieto zrušené právne predpisy. Namiesto toho sa v prvej vete dopĺňa odkaz na nový školský zákon, ktorý sa v samostatnom § 13 venuje používaniu učebníc, učebných textov a pracovných zošitov na základných a stredných školách v Slovenskej republike.

 

K bodu 20

 

     Zmeny v § 5 súvisia predovšetkým s potrebou zladiť jednotlivé ustanovenia s neskoršie prijatými právnymi predpismi a spresniť a doplniť niektoré nejednoznačné formulácie.

     V záujme lepšej prehľadnosti sa v nadpise § 5 nahrádza trojslovné pomenovanie hromadné informačné prostriedky jednoslovným výrazom masmédiá a v dôsledku doplnenia paragrafu o nový odsek 8 sa do nadpisu pripájajú ďalšie slová.

V odseku 1 sa terminologicky spresňuje formulácia úvodnej vety.

Vypustením slov inojazyčné rozhlasové relácie v odseku 1 písm. a) sa spresňuje formulácia tohto ustanovenia, pretože ďalšia časť vety hovorí, že ide o relácie, pri ktorých sa používajú titulky, z čoho vyplýva, že sa vzťahuje len na televízne relácie, keďže použitie titulkov pri rozhlasových reláciách nie je možné. Na zabezpečenie slovenskej jazykovej úpravy pri cudzojazyčných reláciách nemusí televízny vysielateľ použiť titulky v štátnom jazyku, ak celú reláciu následne odvysiela v slovenčine. Vysielanie inojazyčných rozhlasových relácií sa umožňuje v ods. 1 písm. b), ak je zabezpečené vysielanie týchto relácií aj v štátnom jazyku. V štátnom jazyku sa musia vysielať všetky rozhlasové relácie, ktoré sa odvysielali v cudzom jazyku, pričom musí byť v obidvoch jazykových verziách zachovaná obsahová a formálna totožnosť týchto rozhlasových, resp. televíznych relácií. V § 2 ods. 5 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní sa presne vymedzuje, čo je relácia vysielania. Odkazom na ustanovenie tohto zákona v poznámke č. 9 sa vymedzenie skladby relácie v zákone o štátnom jazyku stáva nadbytočným, a preto sa z ods. 1 písm. a) a b) vypúšťa.

     Spresňuje sa aj spôsob používania českého jazyka (jazyk spĺňajúci požiadavku zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka) vo vysielaní v zmysle súčasnej platnej právnej úpravy tak, že sa v odseku 1 namiesto druhej časti vety v písm. a) zavádzajú nové písmená g) a h). V novom písmene g) sa presnejšie vymedzuje používanie českého jazyka vo vysielaní tak, aby sa zabezpečil súlad s platnou právnou úpravou v tejto oblasti, ktorá je definovaná v súčasnom audiovizuálnom zákone účinnom od 1. januára 2008 (zákon č. 343/2007 Z. z.). V súlade s touto úpravou sa umožňuje vysielanie pôvodných českých diel v českom jazyku bez povinnosti prekladu do slovenského jazyka. Súčasne sa dopĺňa odkaz na § 17 nového audiovizuálneho zákona, v ktorom sa táto oblasť upravuje. Doplnením ďalšieho písmena h) v odseku 1 sa sleduje súlad s platnou právnou úpravou (spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia zákona č. 343/2007 Z. z.), ktorá pripúšťa použitie českého jazyka vo vysielaní nielen v prípade pôvodnej českej produkcie, ale aj pri inojazyčných dielach s českým dabingom, ak bol tento dabing vyrobený pred účinnosťou súčasného audiovizuálneho zákona. Z tohto dôvodu sa v § 5 ods. 1 rozširuje počet výnimiek z povinnosti používať štátny jazyk aj o prípady uvedené v § 46 ods. 6 zákona č. 343/2007 Z. z. Súčasne sa dopĺňa odkaz na toto ustanovenie. Ďalšia výnimka uvedená v písmene i) sa týka príležitostných vystúpení osôb hovoriacich po česky, ktoré sú v prípade potreby zaradené do vysielania a pri  ktorých vysielateľ nemusí zabezpečovať ich slovenskú jazykovú úpravu.

     Terminologická úprava v odseku 1 písm. c) (pôvodné písmeno b) sa robí z dôvodu zladenia terminológie s platným právnym predpisom (zákon č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase v znení neskorších predpisov), pričom sa dopĺňa odkaz na tento predpis. Z dôvodu lepšej prehľadnosti sa druhá časť pôvodného písmena b) presúva do samostatného písmena d). Do nového písmena e) sa presúva spresnené znenie pôvodného písmena c). Posledná veta odseku 1 sa v upravenom znení zaraďuje ako písmeno f) za písmeno e).

     Znenie odseku 1 sa vzťahuje na všetky druhy rozhlasového a televízneho vysielania z hľadiska územného dosahu (t. j. na celoplošné, multiregionálne, regionálne a lokálne) a osobitná úprava regionálneho a lokálneho vysielania (pôvodný odsek 4), ktorá spôsobovala nežiaduce obmedzenia pri týchto druhoch vysielania, sa ruší.

Použitím výrazu maloletým v odseku 2 sa zlaďuje terminológia zákona o štátnom jazyku s terminológiou zaužívanou v ďalších mediálnych zákonoch, napr. v audiovizuálnom zákone a v zákone o vysielaní a retransmisii.

Ustanovenie pôvodného odseku 3 sa vypúšťa ako duplicitné, pretože požiadavka, aby profesionálni zamestnanci médií používali vo vysielaní štátny jazyk, je zahrnutá už v úvodnej vete odseku 1 tohto paragrafu.

V odseku 3 (pôvodný odsek 4) sa vypúšťajú slová „a rozhlasových zariadení“, pretože na miestne oznamy vyhlasované prostredníctvom rozhlasových zariadení (napr. v obecnom rozhlase) sa nevzťahuje ten istý právny režim ako na regionálne a lokálne rozhlasové a televízne vysielanie, ktoré sa uskutočňuje na základe pridelenej licencie a podlieha dozoru Rady pre vysielanie a retransmisiu. Informovanie občanov prostredníctvom miestneho rozhlasu nie je vysielaním v zmysle príslušných právnych predpisov, a preto sa navrhuje neuvádzať ho v zákone ako vysielanie, ale ako informovanie verejnosti. Súčasne sa upravenou formuláciou nového odseku 3 dosahuje presnejšie vyjadrenie doterajšej povinnosti používať štátny jazyk pri vyhlasovaní informácií určených pre verejnosť prostredníctvom miestneho (obecného) rozhlasu a iných technických zariadení obsiahnutej v pôvodnom znení odseku 4. Právo zverejňovať tieto oznamy aj v jazyku národnostných menšín a etnických skupín zostáva zachované v súlade s platnou právnou úpravou, ktorá umožňuje používanie menšinového jazyka v úradnom styku v tých obciach, kde 20 % obyvateľstva tvoria príslušníci národnostných menšín a etnických skupín. V tejto súvislosti sa dopĺňa odkaz na zákon č. 184/1999 Z. z.

Doterajšie ustanovenie odseku 5 v § 5 nevystihuje súčasný právny stav v oblasti vydávania periodickej tlače a neperiodických publikácií a zároveň v druhej vete chybne odkazuje na už neexistujúci právny predpis. Podľa platnej legislatívy (§ 2 ods. 8 zákona č. 212/1997 Z. z.) sa totiž vydávanie periodických a neperiodických publikácií v iných jazykoch ako v štátnom jazyku nijako neobmedzuje, ak je pritom zabezpečené dodržiavanie ustanovení zákona č. 212/1997 Z. z. a ustanovení ďalších osobitných predpisov. Navrhovaná formulácia odseku 4 lepšie zodpovedá súčasnej právnej úprave v tejto oblasti, aj keď obsahová náplň tohto ustanovenia sa v zásade nemení, pretože aj doterajšie znenie ods. 5 prostredníctvom druhej vety nepriamo umožňovalo vydávanie inojazyčnej tlače. Zachovanie povinnosti rešpektovať kodifikovanú podobu štátneho jazyka v tlačených médiách, ktorá vyplýva aj zo súčasného platného znenia zákona, je z hľadiska ochrany slovenského spisovného jazyka nevyhnutné, pretože práve médiá zohrávajú dôležitú úlohu pri šírení jazykovej kultúry (resp. nekultúry) a významnou mierou ovplyvňujú stav jazykového vedomia v celej spoločnosti. Za jazykovú úroveň v periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve zodpovedajú jednotliví vydavatelia. Ustanovenie ods. 4 písm. a) nepodlieha dohľadu nijakého štátneho orgánu, t. j. ani dohľadu zo strany ministerstva kultúry. Odkazom na zákon č. 212/1997 Z. z. a zákon č. 167/2008 Z. z. sa opravuje chybný odkaz v súčasnom zákone.

V odseku 5 (pôvodný odsek 6) sa nahradil výraz príležitostné tlače, keďže tento pojem sa v príslušných právnych predpisoch nepoužíva a nie je vymedzený ani v zákone o štátnom jazyku. Vložením slova najmä sa vyjadruje, že nejde o úplný výpočet všetkých spôsobov a možností informovania verejnosti. Do základného výpočtu sa doplnili plagáty a informačné tabule, pretože patria k často využívaným formám verejného sprostredkúvania informácií. Z prvej vety sa vypúšťa aj slovo kultúrnych, pretože požiadavka na sprostredkovanie informácií v štátnom jazyku pri organizovaní verejných podujatí sa netýka len kultúrnych podujatí. Novou formuláciou druhej vety sa dosahuje jednoznačnejšia interpretácia pôvodného textu a vypúšťa sa nadbytočná podmienka, ktorá umožňovala preklad do cudzieho jazyka len v prípade potreby.

Vypustením druhej časti prvej vety v odseku 6 (pôvodný odsek 7) sa odstraňuje nesystémový prvok v koncepcii zákona o štátnom jazyku, ktorý v rozpore s ostatnými ustanoveniami tohto zákona umožňoval kedykoľvek pri usporadúvaní kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podujatí použiť  namiesto slovenského jazyka český jazyk. Použitie českého jazyka, ako aj ďalších jazykov odlišných od štátneho jazyka sa umožňuje v istých stanovených prípadoch na základe doteraz platnej výnimky, ktorá zostáva v zákone zachovaná.

V novom odseku 7 sa osobitne upravuje povinnosť používať štátny jazyk na pamätníkoch a pamätných tabuliach. Táto povinnosť doteraz vyplývala predovšetkým z § 8 ods. 6, kde sa stanovuje, že všetky nápisy určené na informovanie verejnosti musia byť v štátnom jazyku. Keďže § 8 upravuje používanie štátneho jazyka v hospodárstve, v službách a v zdravotníctve, bolo potrebné v prípade pamätníkov a pamätných tabúľ formulovať túto požiadavku v osobitnom ustanovení a v inom paragrafe, aby sa predišlo nedorozumeniam pri výklade jednotlivých ustanovení zákona a zabezpečila sa ich jednoznačnosť. Schvaľovanie konečného znenia textov ministerstvom kultúry sa navrhuje na základe skúseností z praxe, keď sa po zistení nedostatkov v textovej časti pamätníkov a pamätných tabúľ musela nákladným spôsobom zabezpečovať ich oprava. V záujme šetrenia verejných financií ministerstvo kultúry bezplatne zabezpečí jazykovú korektúru navrhovaných textov pred inštalovaním pamätníkov a pamätných tabúľ, čím sa predíde zbytočne vynaloženým prostriedkom na ich dodatočnú opravu. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na inojazyčné historické nápisy na pamätníkoch a pamätných tabuliach (ani v prípade ich obnovy a rekonštrukcie), ktoré sú súčasťou národných kultúrnych pamiatok a podliehajú ochrane podľa zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení zákona č. 479/2005 Z. z.

V súlade s nadpisom paragrafu sa do ustanovenia v odseku 8 vkladá prídavné meno verejný.

V poznámkach pod čiarou k § 5 sa doplnili odkazy na ďalšie súvisiace právne predpisy a odkazy na zrušené zákony sa nahradili citáciou novších právnych predpisov.

 

K bodom 21 a 22

 

Navrhovanou úpravou v § 6 sa zlaďuje použitá terminológia so súčasnými platnými právnymi predpismi, pričom sa zohľadňuje zákon č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, zákon č. 57/1998 Z. z. o Železničnej polícii v znení neskorších prepisov a zákon č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších prepisov.

 

K bodu 24

 

Vzhľadom na to, že § 8 upravuje používanie štátneho jazyka v službách a v zdravotníctve, bolo potrebné doplniť do odseku 4 zariadenia sociálnych služieb, v ktorých sa podobne ako v zdravotníckych zariadeniach poskytujú služby vo verejnom záujme určené širokej verejnosti. Rovnako ako zdravotnícke služby aj poskytovanie sociálnych služieb má verejný charakter, a preto aj tu platí zásada prednostného používania štátneho jazyka. Možnosť použitia iného jazyka v prípade potreby zostáva zachovaná aj v rámci sociálnych zariadení. V záujme spresnenia terminológie sa slová občan cudzinec nahrádzajú slovami pacient
(v zdravotníckych zariadeniach) a klient (v zariadeniach sociálnych služieb).

 

K bodu 26

 

V § 8 ods. 6 sa čiastočne upravuje terminológia a presnejšie sa definuje súčasná platná požiadavka, aby nápisy na verejne prístupných miestach, reklamné texty a ďalšie oznamy určené na informovanie verejnosti v inom ako štátnom jazyku boli svojím obsahom identické s textom v štátnom jazyku, za ktorým majú nasledovať. Nahrádza sa tak nepresná formulácia z prvej časti druhej vety o rovnako veľkých textoch, ktorá v podstate vyžadovala, aby text v cudzom jazyku dosahoval vždy rozmery textu v štátnom jazyku.

 

K bodu 28

 

     Navrhovaná úprava spresňuje podmienky dohľadu nad zákonom o štátnom jazyku. Stanovujú sa povinnosti a práva osôb vykonávajúcich dohľad a takisto povinnosti subjektov, ktoré porušili zákon.

     V súlade s kompetenčným zákonom (zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov) je už od roku 1996 zabezpečením dohľadu nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo zákona o štátnom jazyku poverené ministerstvo kultúry. V predkladanej novele sa navrhuje, aby ministerstvo kultúry dohliadalo na všetky ustanovenia zákona okrem  ustanovení upravujúcich používanie štátneho jazyka v periodickej tlači, v agentúrnom spravodajstve a vo vysielaní. Podľa zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov štátnu reguláciu v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania vykonáva Rada pre vysielanie a retransmisiu, a preto aj dohľad nad príslušnými ustanoveniami zákona o štátnom jazyku (nad § 5 ods. 1 a 2) sa presúva z ministerstva kultúry na Radu pre vysielanie a retransmisiu.

 

K bodu 29

 

     Závažným nedostatkom pri zabezpečení účinného dohľadu nad dodržiavaním zákona je najmä nedostatočná vymožiteľnosť jeho platných ustanovení. Na dosiahnutie vykonateľnosti zákona sa navrhuje zavedenie chýbajúceho sankčného ustanovenia. Sankcionovanie sa dotýka právnických osôb a fyzických osôb oprávnených podnikať za porušenie  povinností uložených zákonom a za neodstránenie protiprávneho stavu. Jedným z podkladov, ktorý sa bude posudzovať pri ukladaní pokút, bude aj hodnotenie jazykovej úrovne z pohľadu dodržiavania platných a oficiálne vyhlásených noriem slovenského spisovného jazyka. Uloženie pokuty sa navrhuje až v takom prípade, ak sa ani po opakovanom písomnom upozornení zo strany ministerstva kultúry nepristúpilo k odstráneniu nevyhovujúceho stavu.

     Výška navrhovaných pokút bude odstupňovaná podľa závažnosti porušenia povinnosti.

 

K bodu 30

 

     Na to, aby vláda Slovenskej republiky mohla prijímať účinné opatrenia na rozvoj a ochranu slovenčiny ako štátneho jazyka, musí byť pravidelne informovaná o stave používania štátneho jazyka v spoločenskej praxi, ako aj o praktickom uplatňovaní zákona o štátnom jazyku a ďalších zákonov upravujúcich používanie slovenského jazyka v osobitných oblastiach verejného styku. Povinnosťou vypracúvať takúto písomnú informáciu bude poverené Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť štátneho jazyka. Navrhujú sa dvojročné intervaly na vypracúvanie a predkladanie súhrnnej správy, pretože sa predpokladá, že za dvojročné obdobie bude možné objektívnejšie a spoľahlivejšie zhodnotiť fungovanie prípadných prijatých opatrení ako pri predkladaní informácie za každý kalendárny rok. Najbližšiu správu by po schválení tejto novely pripravilo ministerstvo kultúry v roku 2011. Predkladanie správ o používaní štátneho jazyka je bežné aj v iných členských štátoch Európskej únie, ktoré túto požiadavku majú už niekoľko rokov zakotvenú vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch. Týka sa to napríklad Francúzska, Slovinska, Fínska, Poľska.

 

K bodu 31

 

     V nadväznosti na ustanovenie nového odseku 5 v § 1 o používaní spisovného jazyka (kodifikovanej podoby štátneho jazyka) vo verejnom styku sa upravuje odsek 1 v § 11 tak, že sa v ňom bližšie charakterizujú možnosti funkčného využitia aj iných ako spisovných jazykových prostriedkov uvedených v základných kodifikačných príručkách.

      

K bodu 32

 

Podľa § 9a ods. 1 možno uložiť pokutu za porušenie zákona o štátnom jazyku orgánom a právnickým osobám uvedeným v § 3 ods. 1, ostatným právnickým osobám a tým fyzickým osobám, ktoré sú v zmysle platného právneho poriadku označované ako fyzické osoby podnikatelia. Keďže v zmysle ustanovenia § 9a ods. 1 sa zodpovednosť za dodržiavanie zákona vzťahuje na určené orgány, právnické osoby a na fyzické osoby podnikateľov, formulácia o zodpovednosti týchto osôb v osobitnom ustanovení (§ 11 ods. 2) je nadbytočná, a preto sa z § 11 vypúšťa.

Zavedením nového odseku 5 v § 1 stráca opodstatnenie aj ustanovenie odseku 4.

 

K bodu 33

 

     Zavedením prechodného ustanovenia v § 11a ods. 1 sa umožňuje orgánom dohľadu riešiť v rámci výkonu dohľadu aj také prípady porušenia zákona o štátnom jazyku, ktoré pretrvávajú dlhšie časové obdobie a k 1. júlu 2009 neboli odstránené. Súčasne sa v odseku 2 presne stanovuje aj termín predloženia prvej súhrnnej správy o používaní štátneho jazyka.

 

 

K čl. II

 

K bodom 1, 2 a 4 až 11

 

     Návrhom zákona v bodoch 1, 2 a 4 až 11 tohto článku  sa prepočítava rozpätie pokút doteraz uvedené v Sk na sumy uvedené v eurách, ktoré môže uložiť Rada pre vysielanie a retransmisiu podľa ustanovení § 67 ods. 1 až 9 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov. V návrhu zákona v § 67 ods. 1, v § 67 ods. 2, v § 67 ods. 3, v § 67 ods. 4, v § 67 ods. 5, v § 67 ods. 6, v § 67 ods. 8, v § 67 ods. 9 a v § 76db zákona o vysielaní a retransmisii sa menia peňažné sumy zo slovenských korún na eurá tak, že sa použije ich matematické zaokrúhľovanie len na celé eurá nadol, pričom použité zaokrúhľovanie upravuje výšku príslušnej sumy na prospech dotknutých občanov alebo dotknutých hospodárskych subjektov v súlade so základnými princípmi pre prechod na euro.

 

K bodu 3

 

     Doplnením písmena m) v § 67 ods. 2 v zákone č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.195/2000Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov sa navrhuje rozšíriť kompetenciu Rady pre vysielanie a retransmisiu pri ukladaní sankčných opatrení o možnosť uloženia pokuty za nedodržanie povinnosti uvedenej v § 16 písm. g) zákona o vysielaní a retransmisii.

    

 

K čl. III

 

Ide o legislatívno-technickú úpravu, ktorou sa nahrádza termín „úradný jazyk“ použitý v tomto zákone na označenie slovenského jazyka podľa zrušeného zákona č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku Slovenskej republiky.

V poznámke pod čiarou sa upravuje odkaz na platný zákon.

 

 

K čl. IV

 

     Ustanovenie § 6 sa navrhuje vypustiť v záujme sprehľadnenia právnej úpravy v oblasti používania českého a slovenského jazyka. Táto oblasť je dostatočne upravená v zákone o štátnom jazyk a v niektorých osobitných predpisoch, ako aj v dvojstranných medzinárodných zmluvách, ktoré stanovujú, v akých konkrétnych situáciách je možné v prípade potreby použiť v úradnom styku na území Slovenskej republiky český jazyk. Terminologické spojenie jazyk spĺňajúci požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka sa zaviedlo na označenie českého jazyka už v roku 1996 po nadobudnutí účinnosti zákona o štátnom jazyku (bežne sa používa aj v iných zákonoch) a nie je potrebné ho vysvetľovať v osobitnom ustanovení zákona č. 184/1999 Z. z. Keďže zákon č. 184/1999 Z. z. upravuje používanie jazykov národnostných menšín, medzi ktoré patrí aj český jazyk, pokladáme ustanovenie § 6 v tomto zákone za nadbytočný a nesystémový prvok.

 

 

K čl. V

 

Navrhuje sa účinnosť od 1. júla 2009.